Ako mi matka zničila môj život! Čo mám robiť ďalej? – Skutočný príbeh zo Slovenska

Ako mi matka zničila môj život! Čo mám robiť ďalej? – Skutočný príbeh zo Slovenska

Tento skutočný príbeh nám zaslala naša čitateľka, ktorá je zúfala zo svojho života. Nevie ako ďalej, preto sa s nami podelila so svojím príbehom!

“Tento víkend mi dal veľmi veľa. Rozmýšľala som nad vecami, ktoré sa stali za posledné dni. Poslednú dobu som sa každý deň topila v slzách, žila som minulosťou, bojovala som s depresiami, no povedala som si dosť! Nie som predsa majiteľkou všetkých problémov sveta a aj ja mám právo byť šťastná. Aj keď ma zrazil na kolená posledný a zároveň najbližší človek, ktorého som mala, opäť som sa postavila a snažím sa ísť ďalej. Bola to moja mama. Otec mi zomrel, keď som bola maličká, a tak nemám nikoho len ju.

Nemám sa komu vyrozprávať, nemá ma kto povzbudiť alebo objať. Za posledných 5 rokov mi zničila všetky vzťahy, ktoré som počas života nadobudla. Snažila som sa hľadať chybu aj v sebe, ale pri spomienkach, ktoré sa mi postupne vynárali, som zistila, že vždy za všetkým tým zlým stála ona. Neviem si vysvetliť, prečo to robí, máme len jedna druhú. Vždy, keď mi na niečom záležalo, tak mi to zničila. Šíri o mne klamstvá v škole, na internáte, v dedine, na krúžkoch… Neviem, ako ju mám zastaviť.

Vždy som jej všetko odpustila, aby mi to dovolilo ďalej žiť, no nie som si istá či ju mám ešte rada tak, ako by sa na dcéru patrilo. Samota ma robí silnejšou, ale zároveň ma ničí. Som akoby poznačená minulosťou a bojím sa s niekým nadviazať na rozhovor. Asi sa už dopredu bojím sklamania, sama neviem, čo sa to so mnou robí. Do života mi vstúpil jeden človek a ja som si naivne myslela, že to bude moja spriaznená dušička. Tá osoba ma chápala a vždy mi vedela poradiť. Dala svetlo môjmu životu, stačilo jedno objatie, jeden pohľad a cítila som, že ma má niekto úprimne rád… Nebol to chalan, ale dospelá osoba, ktorej na mne možno aj záležalo.

Keď som domov na víkendy nechodila utrápená, ale s úsmevom na tvári matka musela konať. Nemohla zniesť, že som šťastná. Sadla na najbližší vlak, stiahla pár kamarátok z krčmy so sebou a pobrali sa za tou osôbkou porozprávať jej dačo o mne. Ten príbeh je o tom aká som, vlastne aká nie som poznám naspamäť. Sú to také nezmysli, že som sa po prvýkrát nebála, že tomu niekto uverí. Tá osôbka je veľmi rozumný človek. No stalo sa a ešte aj opití svedkovia dosvedčili… Však kto by veril 17 ročnej sople. Ja som nemala nikoho, kto by ma poznal a povedal jej, že ja taká nie som. Stále som v kútiku srdca dúfala, že náš vzťah to nijako neovplyvní až pokým mi medzi rečou nepovedala, že mojej mame verí.

V tom momente sa mi zrútil svet. Nevedela som, čo robiť. Už som nemala vôbec nikoho. Aj keď na druhej strane ju chápem… Ani ja by som nechcela mať nič spoločné s takou obludou, ako ma matka pred ňou vykreslila. Raní ma skutočnosť, že ma pozná pár mesiacov a už by mohla aspoň tušiť, aká som a že moja matka asi nie je v poriadku, no zrejme nie… Každý deň po škole som vybehla na najvyšší kopec v meste a hodiny tam plakala. Pýtala som sa prečo ja? Čo som komu urobila? Hlavou mi párkrát prebehla myšlienka, či by nebolo najlepšie zo všetkým skončiť, no ja nie som ten typ človeka, že by som si chcela vziať život.

Aj po toľkých prehratých bojoch, či už v mysli alebo s mamou, som odhodlaná aj ďalej bojovať a už konečne vyhrať! Ublížiť nám môže predsa len ten, komu to dovolíme. Aj keď neviem ako, pokúsim sa to už mojej mame nedovoliť. Skúsim sa už nijak citovo neviazať a hádam raz nájdem na svete človeka, ktorý ma pochopí a neuverí klebetám. Ľahko sa to povie, aj teraz mrnčím ako malé decko, ale ja už nemám na výber. Je zlé byť na všetko sama, ale ešte horšie je, keď ste aj sama aj na úplnom dne so silami a viete, že tu pre vás nikto nie je. Ďakujem za uverejnenie a prečítanie…”

Avatar

Autor:

Magazín, ktorý tvoríme spolu